idahobit

Sedemnásty máj je známy aj ako IDAHOBIT - medzinárodný deň proti homofóbii, bifóbii, intersexfóbii a transfóbii. Tento deň bol vybratý kvôli tomu, že v ten deň bola z Medzinárodnej klasifikácie chorôb vyradená homosexualita. Homosexualita bola až do deväťdesiatych rokov považovaná za chorobu či poruchu, a tým bola znevažovaná.

Michel Foucault hovorí o tom, ako práve klasifikácia rôzneho správania ako nezdravého je spôsob kontroly správania populácie, určujeme tým, čo je v poriadku a čo nie. Nie všetky typy správania videné ako nezdravé sú však skutočne aj škodlivé, či spôsobujúce utrpenie (ako príklad môže slúžiť práve homosexualita). Priam sa pýta uvažovať, aké správania či identity budú vylúčené v budúcnosti, ak si uvedomíme, že ich existencia v zozname porúch je škodlivá, či aké budú pridané, ak bude spoločnosť mať potrebu kontrolovať ľudské správanie viac, ako teraz.

Tento dátum je teda v kvír histórii veľmi dôležitý.

Vždy keď tento deň príde ma však mrzí, že asexualita a aromantickosť sú v týchto diskusiách skoro vždy zabudnuté. Ešte navyše tým, že správanie typické pri asexualite je zadefinované v Medzinárodnej klasifikácii chorôb ako porucha. Náš boj sa nekončí kým asexualita a aromantickosť nie sú akceptované v spoločnosti, a ich vyňatie z Medzinárodnej klasifikácie chorôb je jedným z nevyhnutných krokov.

V DSM, diagnostickom manuáli, ktorý sa používa v Spojených štátoch Amerických, je pri diagnózach “ženská porucha sexuálnej túžby” a “mužská hyposexuálna porucha” pripísaná poznámka, že ak je dlhodobá nízka sexuálna túžba pacienta lepšie vysvetlená tým, že sa identifikuje ako asexuál, nemajú mu byť diagnostikované dané poruchy.

Čo je krok vpred, ale nie je to dosť.

Prvým problémom je to, že samotný pojem asexualita je relatívne neznámy, a často nie je správne pochopený. To znamená, že ľudia, ktorých sa týka, o ňom často nevedia, a teda sa nevedia identifikovať ako asexuáli. Samotní ľudia, ktorí dávajú diagnózy (zdravotnícki profesionáli) tiež o danom pojme nemusia vedieť, a teda svoje pacientstvo o ňom neinformujú. Ale i keď pacientstvo o tom termíne vie, zdravotníctvo to nemusí brať vážne.

V našej spoločnosti totiž vyrastáme s predstavou, že sex a túžba po ňom je nevyhnutná. Bez toho nedokážeme zažiť život naplno. Život bez takejto túžby je videný ako niečo dočasné - buď z toho vyrastieme, alebo sa z toho vyliečime, a ak ani jedno z toho neplatí, tak náš život nie je plný a plnohodnotný. Na základe toho aj keď o sebe hrdo hovoríme, že sme asexuáli a že nám je tak dobre, mnohí iní to tak nevidia a vnímajú to ako hrdosť na svoju poruchu a nedostatok.

Druhým problémom s diagnostikovaním správania typického pre asexualitu, s výnimkou pre asexuálov, je to, že dané správanie je stále vnímané ako zlé, ale asexuáli naň dostávajú “povolenie”. Ak by diagnóza hlásala: “Cítenie sexuálnej a romantickej príťažlivosti voči príslušníkom rovnakého rodu je príznakom poruchy homofilizmu, patriaceho pod sexuálne poruchy. Ak sa však jedinec identifikuje ako homosexuál, diagnóza nemá byť stanovená”, kto by sa tešil? Pre koho to je výhrou?

Tento IDAHOBIT myslime na ľudí na asexuálnom a aromantickom spektre, ktorých identity sú stále medikalizované, a hovorme o tom viac.