IDAHOBIT 2026

Medzinárodný deň boja proti homofóbii, bifóbii, intersexfóbii a transfóbii je 17. mája. V tento deň v roku 1990 Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) totiž vylúčila homosexualitu zo zoznamu porúch. IDAHOBIT menovite pokrýva diskrimináciu voči lesbám a gejom, bisexuálnym ľuďom, intersex ľuďom, a trans ľuďom. Teoreticky, ak prižmúrime oči, tam možno vieme zahrnúť aj pan ľudí a iných ľudí, ktorých priťahujú osoby viacerých rodov/bez ohľadu na rod. Ale kde sú ace a aro ľudia?

Dobrá otázka. 

Nasleduje preložený citát od Yasmin Benoit (2025):

“Pre tých, ktorí nevedia, IDAHOBIT bol založený [organizáciou] ILGA, ktorá rozpoznáva tie isté identity, ako OSN. OSN nerozpoznáva asexualitu.”
“... keď som hovorila s reprezentáciou od IDAHOBIT, povedali mi, že asexualita nie je rozpoznaná žiadnou z ich medzinárodných a regionálnych (nie-ace) organizácii v rámci ILGA World’s poradnej skupiny, pretože nie je žiaden ‘globálny konsenzus v rámci asexuálneho hnutia že ‘acefóbia’ by mala byť samostatne spomenutá v názve tohto dňa.’ To je celkom zaujímavé, vzhľadom na to, že inklúzia ace organizácii v rámci ILGA World a ich záber na asexualitu je taký zriedkavý, že som pozitívnu odpoveď od ich zastupiteľstva dostala až tento rok [2025].”

Asexualita a aromantickosť sú teda, jednoducho, prosto a sprosto, ignorované. Lebo nás nerozpoznáva OSN, lebo sa za nás nepostavia organizácie.

Za tento rok sa stalo toho v rámci kvír práv veľmi veľa. Zopár dobrých vecí, veľa zlých. Nebudem menovať konkrétne, som si istý, že si pamätáte, alebo dokonca z vlastných skúseností viete, ako to ovplyvňuje váš život.

V rámci sveta vidíme, že kvírfóbia sa zhoršuje, najmä v krajinách, ktoré zvykli byť pre kvír ľudí lepšie (respektíve, tam to vidno pre ľudí najviac, lebo to vedia porovnať).

Aj v rámci kvír skupín a kvír komunít stále vidno sexuálnu normativitu (teda isté nároky na to, ako majú ostatní ľudia sexuálne fungovať). Aj v rámci komunít, kde by sme mali byť proti týmto normám (jediná norma ktorá má fungovať, je súhlas) si vytvárame a recyklujeme nové a nové veci. Čoraz častejšie vídavam na sociálnych sieťach názory o tom, kto je a kto nie je “skutočný” asexuál (jediný “skutočný” asexuál je vraj sex-odpudivý, bez akýchkoľvek sexuálnych skúseností), že akonáhle má žena skúsenosť s mužom (romantickú, sexuálnu, hocijakú), je naveky “poškvrnená”, taktiež, samozrejme, o tom, akí musia byť trans ľudia (a akými byť nesmú). A to všetko pod zámienkou, že len chceme, aby nás rešpektovali. Že my sme tí normálni, ostatní sú tí divní.

Miesto toho, aby sme okovy sexuálnej normativity zničili, snažíme sa prebrať kľúče. Ale to nemení nič na tom, že stále sme vo väzení, a akonáhle príde niekto prísnejší, tie okovy opäť pristanú aj na našich zápästiach, napriek tomu, že držíme kľúče.

Asexualita je stále vnímaná ako porucha. Podľa ICD-10, podľa ICD-11 ak máme internalizovanú acefóbiu (čomu skoro nejde ujsť, hovorím z vlastných skúseností. Ako ace sa identifikujem deväť rokov, viac ako tretinu môjho života, a stále mám internalizovanú acefóbiu, s ktorou bojujem). Podľa DSM-5 ak o asexualite nevieme, alebo ju neuznáva človek, ktorý sa nás snaží diagnostikovať. Ako som vravel v článku vlani, správanie typické pre asexualitu je považované za poruchu, za nevhodné — my naň len občas dostávame povolenie.

Aromantickosť ako taká je prakticky nemysliteľná. Nevôľa/neschopnosť nadviazať romantické vzťahy alebo mať romantické city je vnímaná ako symptóm rôznych porúch, najmä porúch osobnosti.

Ace a aro ľudia sú vnímaní ako chladní, robotickí, neživí, neľudia. Niečo je s nami zle. Vyzeráme ako ľudia, ale nie sme nimi, pretože nám chýba to niečo, čo patrí len ľuďom. Láska. Aj keď láska má viacero podôb, a nie je len pre ľudí.

Toto nehovorím len tak zbrucha. Podľa výskumu MacInnis & Hodson (2012), v porovnaní medzi heterosexualitou, asexualitou, bisexualitou a homosexualitou, asexualita bola vnímaná ako najmenej ľudská, a keď porovnávali, ako pozitívne/negatívne sú ľudia danej orientácie vnímaní, asexualita bola vnímaná najnegatívnejšie. Pri zvyšku meraní, napr. zámeru diskriminovať (discrimination intentions) boli najhoršie ohodnotení bisexuáli a potom asexuáli (teda, že voči nim by boli ľudia najviac okej osobne diskriminovať).

Podľa výskumu Ace in the UK (Benoit & de Santos, 2023), ace ľudia čelia problémom na pracovisku ako aj v zdravotníctve. Asexualita nie je v Spojenom kráľovstve chránená identita (pod Equality Act), čo znamená, že ochrana pred diskrimináciou je taká že eh. Na pracovisku sú ace ľudia niekedy nútení do coming-outu alebo vystavovaní obťažovaniu, ktoré nie je brané vážne. O čosi vážnejšie je to v zdravotníctve. Tým, že Spojené kráľovstvo používa diagnostický manuál ICD-10 (ten istý, ako my), asexualita je braná ako porucha. To znamená, že veľa ace ľudí musí váhať, či svojmu lekárstvu klamať o sexuálnom živote keď sa naň pýtajú, alebo potenciálne čeliť praktikám, ktoré sa dajú označiť za konverzné (v rámci mentálneho zdravia, pokusy o “prekonanie tohto strachu” alebo odobratie liekov (napr. antidepresív) lebo “spôsobujú ich asexualitu”; v rámci fyzického zdravia, odďaľovanie potrebnej starostlivosti kým ľudia nepodstúpia testy na zistenie, či asexualita náhodou nie je niečím spôsobená, nedôvera a odsudzovanie…).

Podľa výskumu Asexuality in the UK (Sanders, Hirneis & Benoit, 2025), ľudia síce vedeli správne odpovedať na otázku, čo je asexualita (mali správnu možnosť vybrať, nie ju vpísať), no niečo medzi 20% a 25% respondentstva si myslelo, že asexualita je porucha,  približne tretina si myslela, že asexualita sa dá vyliečiť na terapii a približne štvrtina, že ace ľudia len nestretli tú “pravú” osobu. 71% si tiež ale myslelo, že asexualita by mala byť legálne chránená.
Tieto údaje sú približné, pretože tento prieskum okrem iného porovnával aj to, ako veľmi ľudia vnímajú diskrimináciu asexuality ako spoločensky prijateľnú. V odpovediach na prieskumy treba brať do úvahy aj to, že ľudia, aj keď je to anonymný prieskum, nebudú naplno hovoriť príliš kontroverzné veci (ak to nie je napr. štrnásťročný pubertiak, ktorý je strašne edgy). Teda tuto to porovnávali (konkrétne metódy sú vysvetlené v reporte, ktorý je zadarmo dostupný). Zistili, že ľudia berú acefóbiu ako spoločensky okej, rozdiely medzi odpoveďami, kde voči tomuto kontrolovali a kde nie, boli v rámci štatistickej odchýlky. A tento prieskum bol v Spojenom kráľovstve medzi progresívejšie ladenými ľuďmi. Ako by toto dopadlo napríklad na Slovensku, kde ak sa asexualita spomenie v médiach, nahrnie sa tam armáda bielych heterosexuálnych mužov v strednom veku, ktorí vás posielajú na rôzne liečby?

Týmto chcem povedať a podložiť to, že asexualita a aromantickosť nie sú spoločensky akceptované. Sme vnímaní ako menej ľudskí, ako nedostatoční, chýba nám niečo kľúčové k tomu, aby sme boli ľuďmi, a aj ľudia, ktorí si myslia, že potrebujeme právnu ochranu, alebo by sme ju mať mali, si stále myslia, že asexualitu možno vyliečiť.

A to ani nespomínam intersekcionalitu. Ako si TERFky myslia, že asexualita je spôsobená transrodovosťou. Ako sa prelínajú ableizmus a asexualita a ako sú ľudia, ktorí sú aj ace aj zdravotne znevýhodnení sú proste uprostred tejto prestrelky. Ako ace a aro ľudia stále vedia byť kvír iným spôsobom (cez sexuálnu alebo romantickú orientáciu, bytím trans či intersex). Ako sa prelína mizogýnia, rasizmus a afóbia akonáhle začne hovoriť žena tmavšej pleti. Ako živý je rasizmus v rámci ace a aro komunít.

Dnes ste asi videli veľa príspevkov o Medzinárodnom dni proti homofóbii, bifóbii, intersexfóbii, a transfóbii. Koľko z nich spomenulo asexualitu alebo aromantickosť?

A spomedzi tých, čo ju spomenuli, koľko z nich boli organizácie, ktoré sa nesústredia na asexualitu a/alebo aromantickosť??

Ako často o asexualite a aromantickosti počuť od bežných organizácii mimo “našich” dní?

Zmeňme to. Zmeňme IDAHOBIT na IDAHOBITA — Medzinárodný deň boja proti homofóbii, bifóbii, intersexfóbii, transfóbii a afóbii.