Vianoce a ľudia na ace a aro spektrách

Vianoce spravidla bývajú komplikované pre ľudí, ktorí s rodinou nemajú najlepšie vzťahy, a kvír ľudia sú medzi nimi často. Aj ak sa však s rodinou stretávame, nemusí to byť najpríjemnejší zážitok, pretože príbuzenstvo často stále trvá na tom, že mať dlhodobý, romantický, monogamný vzťah by malo byť naším cieľom. Ace a aro ľudia však veľmi často takéto vzťahy buď nemajú, alebo aj ak majú presne tento typ vzťahu, nevyzerá úplne tak, ako si ľudia predstavujú, že vzťah má vyzerať.

“A už máš teda frajera?” “Kedy bude svadba?” “A čo deti?”

Na Vianoce sa (poniektorí) stretávame s našimi rodinami, s mnohými po dlhom čase (najmä ak žijeme preč, ideálne v inej krajine, ako mnohí ľudia generácie Z robia). Je prirodzené, že naše vzdialené príbuzenstvo sa chce dozvedieť o novinkách v našom živote. No je celkom škoda, že jediná vec, o ktorú sa zaujímajú, je to, či už konečne máme nejakého človeka, s ktorým vieme vyskladať tú typickú rodinnú idylku, na ktorej závisí to, či nás spoločnosť vníma ako človeka, čo dosiahol svoj plný potenciál.

Naše životy sa skladajú z oveľa zaujímavejších vecí ako z toho, že máme romantický vzťah (ak ho máme). Väčšina z nás má koníčky, záujmy, veci, ktoré radx robíme, o ktorých radx čítame, počúvame podcasty či pozeráme filmy. Alebo máme štúdium alebo prácu, alebo kamarátstva. Naše životy vedia byť plné bez romantického vzťahu.

To, čím nás naše príbuzenstvo pravidelne otravuje, je ukážkou amatonormativity.

Amatonormativita

Amatonormativita je názor, že na to, aby človek žil život naplno, potrebuje mať dlhodobý, monogamný, romantický vzťah (ideálne s človekom iného rodu), bez takéhoto vzťahu človek nevie byť šťastný, a ak práve v takomto vzťahu nie je, tak ho hľadá. Tento termín vymyslela Elizabeth Brake, inšpirujúc sa termínom “heteronormativita”, ktorý označuje štruktúrovanie spoločnosti na základe ktorého je heterosexualita (tá jediná) normálna.

Amatonormativita vie ovplyvniť život každého človeka, kvír či hetero, pretože od každého sa očakáva, že bude mať romantický vzťah. Už detí v škôlke sa rodičia a iné príbuzenstvo pýta, kto sa im páči. Keď sú deti staršie, pokračuje to skôr otázkami ako “už máš frajera/frajerku?” (staršie príbuzenstvo zväčša nepoužíva rodovo neutrálny jazyk pri takýchto otázkach).

Amatonormativita sa ukazuje nielen v takýchto situáciach. Je prítomná aj pri tom, ako prioritizujeme naše vzťahy. V rámci amatonormatívneho nastavenia spoločnosti sú dlhodobé, monogamné, romantické vzťahy na vrchu hierarchie vzťahov. Ak ich nemáme, túžime po nich. Ak ich nechceme, ešte sme nedospeli do toho správneho štádia života. Kamarátstva, kvírplatonické vzťahy i polyamorné či otvorené vzťahy sú menej vážne, menej dospelé, menej dôležité. Tým pádom ľudia, ktorí dlhodobý, monogamný, romantický vzťah nechcú alebo nemôžu mať, nie sú dosť dospelí a nemajú možnosť byť šťastní, či dosiahnuť svoj plný potenciál.

Amatonormativita ovplyvňuje spoločenské normy o vzťahoch, ktoré potom ovplyvňujú aj právo a zákony. Napríklad to, že manželstvo je (aj legálne) vnímané ako vzťah dvoch ľudí za účelom vytvorenia rodiny. Spoločenské vnímanie manželstva tiež káže, že ak manželstvo nie je založené na romantickej láske (a sexuálnej príťažlivosti), je to nepravé manželstvo.

Vianočné stretnutia

Vo väčšine prípadov to naša rodina nemyslí zle, aj keď hovorí niečo zraňujúce. To však (mnohým z nás) až tak nepomáha, najmä ak sme im to vysvetlili viackrát a stále na to zabúdajú. Väčšina ľudí má amatonormatívne názory. Väčšine ľudí to až tak neprekáža, lebo, aj keď sú akurát single, tak stále je pre nich romantický vzťah niečo dosiahnuteľné. Ľudia, ktorým amatonormativita vadí najviac, sú spravidla ľudia, ktorí sú ňou priamo ovplyvňovaní - nie heteronormativitou, ktorá s amatonormativitou súvisí. To bývajú ľudia na ace a aro spektrách, polyamorní ľudia, či ľudia, ktorí sa rozhodli byť single.

Ak sa nás naša rodina spýta, či už niekoho máme, aj keď to formulujú vágnejšie a nepýtajú sa konkrétne na frajera a frajerku, tak ich zväčša nezaujíma, či máme kvírplatonické partnerstvo, alebo naša polykula je veľmi cool, alebo naše priateľstvo s výhodami funguje veľmi dobre, alebo sme v útulku našli novú oranžovú mačku ktorej hlúpe vyčíňanie nás kompletne očarilo a teraz musíme zabezpečiť všetky skrinky a zásuvky detskými poistkami.

Niekedy tá myšlienka za otázkou “a už niekoho máš” je o tom, že ich zaujíma, čo je v našom živote nové. Niekedy ich možno zaujíma, aký máme spoločenský život, najmä ak sme sa nedávno presťahovali na nové miesto. Často to však je o tom, že dúfajú, že už konečne máme ten vzťah - či už preto, lebo sú takí šťastní vo svojom vzťahu, že si nevedia predstaviť niekoho šťastného mimo romantického vzťahu, alebo sú v ňom nešťastní, no majú pocit, že to je povinnosť - a spoločenské povinnosti vždy treba dodržiavať.

Naše vzťahy

Spoločnosť má isté predstavy o tom, ako má vzťah vyzerať. Správny romantický vzťah má, samozrejme, mať aj sexuálny komponent. Má mať istú evolúciu: najprv sa stretávate neformálne, potom sa dohodnete, že budete “exkluzívni”, potom príde spoločné bývanie, zásnuby, svadba, deti. Niekedy medzi začiatkom a deťmi (podľa toho, v akej kultúre sa nachádzame) sa má zjaviť aj ten sexuálny komponent.

Ak teda ste ace a ste v romantickom vzťahu, často to nevyzerá tak, ako vzťah vyzerať má na základe spoločenského “konsenzu”. Mnohí ace ľudia sex mať nechcú, ale aj ak ste sex-priaznivý asexuálny človek, tak vo vzťahu nie je sexuálna príťažlivosť.

A akonáhle máte rodinu, ktorá sa rada stará do súkromných záležitostí, tak aj to sa môže stať predmetom diskusii na Vianoce. Samozrejme, takáto téma asi nie je príjemná nikomu, ani allo ľuďom, ale v prípade ace ľudí je tam istá problematickosť, ktorá pri allo ľuďoch nie je - ak ste out ako ace voči svojej rodine, tak zmienka o prejave sexuality môže primäť vašu rodinu ku spochybňovaniu vašej asexuality.

To sa ani len nedotýka menej klasických vzťahov, ktoré často majú ľudia na ace a aro spektrách, ako sú napríklad kvírplatonické vzťahy (založené na platonickej príťažlivosti), alebo polyamorné vzťahy (ktoré sa síce netýkajú iba ace a aro ľudí, ale nám sú často odporúčané, aby boli túžby a potreby allo partnerstiev naplnené), alebo iné menej klasické či formálne vzťahy. Ako má človek pred svojou rodinou rozprávať o tom, ako veľmi je spokojný so svojím priateľstvom s výhodami? Alebo o kvírplatonickom vzťahu, ktorý ľudia často považujú “iba” za priateľstvo (s tým, že priateľstvo berú ako menej dôležité než romantický vzťah)? Alebo o svojej polykule či otvorenom vzťahu?

Ako si poradiť?

Môj jediný tip je spoľahnúť sa na podporu komunity. Sviatky točiace sa okolo rodiny sú ťažké pre ľudí, ktorí s rodinou nemajú najlepšie vzťahy, ale aj pre ľudí, ktorí so svojou rodinou vzťahy síce majú dobré, ale vlastnú rodinu založiť nechcú. Preto, ak máte možnosť rozprávať sa s priateľstvami, najmä priateľstvami ktoré takejto situácii rozumejú, tak to odporúčam využiť.

Rodina je komplikovaná. Sviatky sú komplikované. Veľa šťastia a snáď bude nový rok lepší.